Pod lampou.

Pod lampou je najväčšia tma. Neverím. To akože, keď sa snažím uprieť pozornosť na niečo, čo je evidentne viditeľné a jasné, tak to s princípu prehliadnem? Alebo sa tým myslí zdanie, či ilúzia, teda, že keď niečo vyzerá jasne a jednoznačne, práve tam býva (bude) nakoniec zádrheľ, kameň úrazu, či neznáma premenná?
Je začiatok marca. Niekoľko mesiacov takmer nevychádzam z domu, čo sa už o niekoľko týždňov ukáže ako skvelá príprava na karanténu spôsobenú globálnou pandémiou nového vírusu. Snažím sa sústrediť na dokončenie tretej knihy. Nemám chuť sa s nikým stretávať, pretože všetko a všetci pre mňa znamenajú element vyrušenia. A aj tak nemajú nič, čo by mi mohlo pomôcť nájsť odpovede na otázky, ako, kedy a kam spraviť ďalší krok v písaní. Brilantne zdôvodnené. Ešteže mám internet a sieť, kde sú všetci a všetko, kde je bytie sladké, príjemné, jednoducho a rýchlo vyhľadatelné pár klikmi. V prestávkach medzi písaním sa ma kruto dotýka realita. Chvíľami nemého prázdna, v ktorých neviem čo si počať. Tak  podľahnem pokušeniu a chytám ďalšiu digitálnu vlnu. Fejsbúk. Jedna známa producentka slovenskej hudby sa zmieňuje o krste debutového albumu mladej speváčky, teda vlastne mladej skupiny. Klikám na priložené linky, nasávam informácie. Rýchlo, song číslo jedna – ujde, song číslo dva – ujde. Titulný obrázok a na ňom tvár. Vlastne len časť tváre. Jedno smaragdové mačacie oko a tri oči pávích pier. Stačí to na záver, na impulz. Než sa ním nechám viesť, trvá to ešte hodinu. Robím to sám sebe akoby naschvál pre ten pocit vzrušenia, ktorý je medzi rozhodnutím niečo urobiť a momentom, kedy spravím prvý fyzický krok.  Koncert je až zajtra, v sobotu. Bolo by lepšie, ak by to bolo už dnes. Pracovný týždeň sa už skončil a víkend ešte nie je. Pre single človeka single dilema. Piatkový večer je čierna diera, kde všetko, čo bolo doteraz mizne a zostáva len veľká neznáma, čo nové sa objaví. Ďalšia sobota. Klub v centre o 19:00.
Objednávam lístok, expres platba, online, karta, spojenia funkčné, žiadne prestoje, omeškania či chyby. Digitálne sfingy neomylne strážiace veľkú zlatú pyramídu jednotiek a núl vládnu svojou binárnou istotou nad celým vesmírom. Tak sa zdá. Lístok pristáva v mailovej schránke. Všetko je to nachystané. Teším sa. Samozrejme, každú udalosť, ktorá by čo i len trochu mohla zaujať, je potrebné obratom vrátiť naspäť na sieť. Tak vytváram na svojej autorskej stránke nový príspevok. Zdieľam udalosť, pridávam odkazy na interpreta a klub a medzi riadkami spájam jej osud so svojím vlastným. Len tak zľahka na marketingovú nôtu. Moja nová kniha básní, ktorá vychádza o pár dní, sa volá Prvé vydanie a dotyčný hudobník zajtra krstí svoj debut. To je úplne jasné spojenie predsa.
Hneď za novým statusom sa objavuje oná obávaná čierna diera. Podľa očakávania vypĺňa piatkový večer len šero panelákového bytu. Ani nezažínam. Jediným dôkazom o existencii života v tomto vesmíre je svetelná signál zo streamovacej platformy. Album stiahnutý. Zapínam bluetooth, pripájam slúchadlá. Piatková single párty začína. V miestnosti necelé tri krát necelé tri metre, ktorá je uceleným obrazom o veľkorysosti socialistickej výstavby hrám hru na tanec. Ak by ma niekto sledoval cez okno, asi by sa domnieval, že mám nejaký smrteľný záchvat. Našťastie som v tomto vesmíre úplne sám. Prvá pesnička fajn, druhá pesnička fajn, pri tretej sa začínam trochu nudiť a prepínam na iný album. Hľadám tú správnu notu, prelaďujem. Prepínam znova a znova až sa nakoniec strácam do noci medzi hviezdy. Ako pri každej poriadnej párty.
Sobotné ráno začína zle – veď to poznáme. Sú dni, keď sa zobudíme s úsmevom na tvári. Sú dni, v ktorých sa nám nechce vstať vôbec.  A sú dni, keď vstávame s tým, že niečo nie je v poriadku a to niečo treba ihneď riešiť. Tento prípad je dnešná sobota. Dokončovanie pracovných drobností z piatku. Potom obed v reštaurácii, ktorý nestál ani za polovicu tej sumy, čo mi naúčtovali za mdlý (rozumej skapatý) kurací šnicel s opekanými zemiakmi v dôchodkovom veku a studenú polievku. Nikdy mi nešlo do hlavy, ako môže kuchár pokaziť kurací rezeň. V tej takzvanej reštaurácii, či klubovni, ako ju v blúznivej pýche marketingového zázraku nazvali. Omyl, skapacina, bude skapacinou, aj keď ju oblečiete do cool županu. Musím začať viac variť doma! Jedna z obľúbených motivačných mantier na záchranu stravovacích návykov. Jej tóny väčšinou dočiahnu až na koniec radu, v ktorom spolu s ostatnými ozajstnými gazdinkami a ich potomstvom čakáme na ďalšiu plastovú hračku v Happy-meale. Povzbudený predstavou o zmene životného štýlu vo forme rozvoja dobrého domáceho varenia pokračujem do supermarketu s názvom Bleskom. Paradoxný názov, keď tam vždy strávim toľko času. Robím veľký nákup, ktorého významnú časť nakoniec tvoria dlhotrvajúce intergalaktické potraviny, ktoré by vydržali cestu na planétu Pluto a späť bez ujmy. Sú v akcii, a teda netreba rozmýšľať nad ničím iným. Predsa len si dovolím drobnú filozofickú úvahu. Znamená to, že mám rád tuniaka Rio Mare, že som konzervatívec?! Cha-cha. Víťazom tour de bleskom sa tak stáva tuniakový šalát v konzerve s celkovým skóre štyri kusy, nasledovaný Pribináčikom a syrovými tyčinkami. Prekvapením pretekov sú rybie prsty kapitána Igla, ktoré sa v pelotóne objavili opäť po dlhých, kto vie, možno aj pätnástich rokoch. 95% real fish, Yes! Všetko vykladám doma a chvíľku šťastia z naplnenej chladničky strieda opäť pocit nespokojnosti, pravidelne vystupujúci na scénu už od rána.
Keď som neni vo svojej koži, nechce sa mi nikde chodiť. Tobôž nie na dajaký koncert. Pomáha večera a druhé dvojité espreso. Tesne pred siedmou sadám do auta smer mesto a sám sebe nadávam, že idem neskoro. Našťastie parkovanie nachádzam takmer okamžite, bez problémov a za-dar-mo. Malé bratislavské víťazstvo. Už pár minút po siedmej stojím na schodoch do klubu, pred ktorým sa baví niekoľko ľudí. Na schodoch spoznávam podľa fotky z webu hlavnú postavu večera. Pohár bieleho v jednej ruke. Druhou rukou zdôrazňuje význam slov v debate. Vyzerá, že sa konštante usmieva. Vymieňame si pohľady. Urobím ešte jeden krok na ďalší schod, aby som bol v rovnakej úrovni, a gratulujem jej k debutovému albumu.
Jej príjemné vyžarovanie a sviežosť ma celkom zaskočili. Možno to však bolo niečo celkom iné, na čom som nebol pripravený. Aj s ohľadom na priebeh celého dňa. V každom prípade mal tento moment váhu obrátiť moje nastavenie na radosť. Zvláštne. Vstupujem do klubu. Square kód v mobile otvára potrebné dvere. Vo vnútri ešte takmer nikto nie je aj keď má koncert podľa programu o chvíľu začať. Slovenská klasika. Začať neskôr sa považuje za štandard. Veď vždy lepšie ako nikdy. Vždy lepšie keď budeme všetci pekne pospolu. Čo tam, že všetci rovnako oneskorení. Vyberám si miesto rovno pred pódiom. Luxusné miesto je voľné a bez obligátneho reservé pre známych. Tých známych, ktorých čakáte, a nakoniec nikdy neprídu. A tí známi, ktorých by ste nečakali, prekvapivo prídu a nájdu si svoje vlastné miesto bez nároku na špeciálnu pozornosť. Dávam si dole bundu, jednak aby mi nebolo teplo a jednak preto, aby som upovedomil poloprázdny klub o fakte, že som si pre túto príležitosť dal sviatočnú košeľu. Trapko. Na bare sa pýtam, aké majú nealko. Slečna za barom začína vymenúvať ponuku a ja až po vyslovení slova Bernard pochopím že myslí pivo. Dopĺňam svoju špecifikáciu o vetu, „také tie nechutne sladké nápoje“. Je to jasné. Trapko. Ponúka mi vineu, kofolu a neviem čo ešte. Milujem ju a nie je ďalej čo riešiť. Vraciam sa na miesto a z rozhovoru ľudí pri vedľajšom stole sa dozvedám, že koncert začne až o hodinu. Pri predstave, že budem musieť čakať najmenej ďalšiu hodinu, zostávam nervózny. Chvíľu čítam program klubu na ďalší mesiac, ale rýchlo sa začínam nudiť. Znudený jednotlivec často znervóznie, čo je pre spoločenskú udalosť otvorená hrozba.  Zachraňujem seba a svoje okolie myšlienkami na novú knihu. Ako to nakoniec celé vypáli. Bude sa páčiť? Kde, ako a s kým ju pokrstím? Uvažujem, že by som ju mohol pokrstiť v tomto klube napríklad. Tak vstávam a idem priamo za osobou pri vstupe, ktorá by mohla mať nejaké informácie k možnosti organizovania akcií. Od dverí práve prichádza skupinka ľudí a mýli si ma s obsluhou. Nechápu moje neverbálne gesto, že nie som ten správny, koho sa majú pýtať, kam si môžu sadnúť, a tak situáciu riešim súhlasom, že tam a tam môžu. Sadajú si a až dodatočne im dochádza, kto je kto. Končí to úsmevmi, alebo aj nie. Dôležité je, že majú svoje miesta. Prisúvam stoličku k dáme kontrolujúcej lístky a začínam rozhovor. Dozvedám sa, že toto je v súčasnosti vychytený klub, áno, použila presne toto prídavné meno, a že krst kníh nie je z pohľadu finančnej návratnosti vhodná akcia. Túto informáciu prijímam s pochopením, sám som kedysi riešil podobné aktivity, a teda približne viem, čo to so sebou prináša. Veľa práce a veľa starostí s neistým výsledkom v podobe slabej návštevnosti, čo zrejme spôsobuje fakt, že aj za takú nepotrebnú vec akou je kultúra je treba platiť. Z tohto pohľadu je úplne jedno, či budem robiť pokladníka v supermarkete Bleskom, alebo predávať lístky na koncerte v klube. Ak sa to nedá zožrať, alebo vypiť, nemá cenu sa s tým babrať. A barbar je ten, čo bude tvrdiť niečo iné. Na záver krátkeho rozhovoru sa ešte pýtam na časovú nezrovnalosť medzi tým, čo bolo uvedené v propagácii koncertu a aktuálnym dianím. Neočakávam zásadnejšiu odpoveď, a preto dostávam stručný a jasný odkaz. Treba, aby sa nazbierali ľudia, na siedmu aj tak nikto nechodí. Vraciam sa na miesto a čas mi ubieha celkom rýchlo.
Až teraz si všímam pódium pred sebou. Je ozdobené pávími perami, ktoré visia voľne zavesené zo stropu. Stojan mikrofónu je ozdobený podobne. Tmavé závesy okolo pódia sú nasvietené do fialova a z malého automatu sa pomaly začína šíriť koncertný dym. Chvíľu po ôsmej začína kapela hrať. Štyria mladí hudobníci. Z nich jedna žena. Celou svojou bytosťou dáva význam prítomnému okamihu. Času, udalosti a miestu. Výrazná smaragdovými šatami, ktoré si tesne pred koncertom prezliekla namiesto bežného oblečenia. Farebný dym a biela gitara jej svedčia. Hrajú presvedčivo a s istotou hneď od začiatku. Zdajú sa, akoby boli nad vecou, akoby sa táto akcia ani netýkala ich debutového albumu a akoby za dverami nečakala celosvetová hrozba v podobe korona vírusu. Nebránim sa a nechávam sa vtiahnuť do deja, do dymu a do atmosféry.
Frontmanka medzi skladbami spontánne komunikuje s publikom. Vraví, čo je treba povedať. Ilúzia je hlavný motív. Nie všetko je tak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo podľa názvu znie ako lovesong, nie je ľúbostná pieseň. A to, čo znie temne, je naopak o dosť svetlejšia nálada. Oznam, že piesne budú v úplne inom predvedení ako na albume, je rovnako dôležitý. Zisťujem to až doma, keď si prepočujem znova album, spomeniem si na koncert a bude mi ešte jasnejšie, ako skvele hrali. Samotný krst albumu prebieha dynamicky, prirodzene a je fajn, že to presne a nenútene zapadlo do dramaturgie. Pávie perá kĺžu po obale CD a voľne plávajú k zemi. Všetko je tak, ako má byť. Atmosféra graduje, čo je umenie a úspech zároveň. Kapela odohrá všetky skladby. Záverečný potlesk. Druhý potlesk. Ešte jedna pieseň. Ďalší potlesk. Nenásytní rodičia chcú prídavok a vysvetlenie, že už zahrali všetky piesne z albumu, pre nich nie je dostatočné.
Celý koncert sa bavím skvele. Ako už dlho nie. Cítim čistú radosť a príval novej energie. Je to príjemne povzbudivé a trochu sa tomu čudujem. Nie je to však nový pocit, poznám ho už dávno. Dnes však prišiel s prekvapivou ľahkosťou. Celá kapela hrá vyrovnane v perfektnom súlade, žiadne pózy či extravagancia. Dostatočne preukázaná kvalita, súhra a um. Hudba plynúca vo farebnej dymovom závoji sa podobá tichému stúpaniu vodných pár na horskom hrebeni. S týmto obrazom sa preskakujem v duchu k tomu, ako mi vyšla prvá kniha. Mal som devätnásť, možno toľko, koľko majú práve títo muzikanti. Hoci to môže pôsobiť akoby to bolo veľmi dávno, je to iba chvíľa. Kúsok. Ten kúsok, čo je hodnotou polovice života. Tu a teraz. Z nadhľadu, ktorý sa mi dostáva, to vnímam ľahko a prirodzene. Odrazu mi príde komické, že veciam, čo som doteraz zažil prisudzujem taký veľký význam. Dôležitosť. Dvadsať rokov, štyridsať rokov, obrovský skok alebo kúsok. Významné okamihy, zlomy alebo presne a prirodzene vznikajúci celok chvíľ, ktoré nie vždy dávajú na prvú zmysel. Zvykneme nadávať, keď sa veci vyvinú inak, ako chceme. Pokladáme za samozrejmé, že chápeme súvislosti. Že to, čo vidíme, je skutočné. Keď tu tak teraz sedím, celý môj čas sa rozprestiera v jednej jednoduchej linke. Z jednej strany pódia na druhú. Žiadne zbytočné odbočky a slepé uličky. Pár metrov, kúsok. Nepôsobí to ako dráma. Je to skôr skvelý dobrodružný príbeh, ktorého najdôležitejšou časťou je práve tento okamih. Náhodné šťastie na náhodnom koncerte a v ňom človek pozoruhodne vyrovnaný so všetkými predchádzajúcimi a budúcimi krokmi. Kto som, kým by som chcel byť. Kým byť môžem a kým byť mám. Ilúzie. Tri knihy básní. Najdôležitejšie diela na svete samozrejme, čo sa nedajú zožrať, alebo vypiť.  Z línie života zrazu vyskakuje časť recenzie k jednej z nich. „Práve vo sfére pomenovania konkrétneho zážitku, jeho uchopenia je autor najpresnejší a najzaujímavejší. Inšpirovaný a inšpiratívny aj pre iných. Tu sa nemusí hľadať, lebo vie, že sa už našiel. Paradoxne najlepším a najsilnejším textom básnickej  knižky je próza Suttonov sen. Skrýva prísľub, že je autor viac prozaik ako básnik. A môže si vybrať, ktorou cestou ďalej. Dezert bol zatiaľ len drobným zákuskom, pred ktorým by som čakal riadny hlavný chod.“ Sakra, o čo som sa tu celé tie roky snažil? Chvíľka pochybnosti. O dokonalý život jedna báseň? Možno je čas na zmenu. O ďalšiu časť línie príbehu, ktorú ešte nevidím. Napíšem poviedku. Nie, napíšem knihu poviedok. Alebo román. Klub opúšťam chvíľu po tom ako kapela dohrala. Vzpriamene. Usmievam sa a pridávam do kroku. A veľká stolová lampa sveta mi svieti na cestu.


Štítky:

Nová zbierka básní
Prvé vydanie:

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.