Very important person.

Sedím v kuchyni a ponad mladé kávovníky nasadené v kvetináči na parapetnej doske sledujem pohyb mrakov, ktoré zakryli oči letu, aby si nevšimlo, že je definitívne preč. Vonku je sychravo a pochmúrne a tak čoraz viac myslím na more a oceán, pri ktorom som nebol, na surfing, ktorý mi nejde a road-tripy, čo som nestihol, lebo som sa venoval niečomu inému, niekomu inému, niekomu a niečomu veľmi dôležitému. Dôležitejšiemu ako môj oceán a vlny ktoré v ňom chcem chytať. Dôležitejšie ako moje cesty, čo ma k nemu a k nim povedú.

„…Ale pán Sládeček My o Vás nič nevieme!“, vraví mi predajca nemenovanej automobilky, aktuálne seknutý v krížoch, na moje opakované netrpezlivé telefonáty v snahe dozvedieť sa, či už doriešil moje zaradenie medzi VIP klientov, ktoré by znamenalo 10%nú zľavu na nové auto. Vravím mu pravdu, že som projektový manažér a že nech si pozrie moju osobnú webstránku. A cez svoje boľavé kríže tak bude môcť zodpovednejšie posúdiť povahu ďalšieho obchodného prípadu. O tom, či som alebo nie som (pre nich) veľmi dôležitá osoba.

Každý deň žijeme pre niečo iné a pre niekoho iného, v neustálej horlivej snahe byť veľmi dôležitý, dokázať svoju kvalitu, zmysel a účel. A vzápätí, ako sa nám to, čo i len raz na krátku chvíľu, podarí, podujmeme sa vyučovať druhých. V tom kolotoči dôležitosti stretáme podobných práve prebudených učiteľov, čo už vedia ako na to. Ako sa má rozvíjať osobnosť, duch, duša a telo. Z veľkej dobroty nazývanou ako Zdieľanie sa nás to svoje za patričný poplatok pokúsia naučiť. Bez ohľadu na náš stav a časopriestor, hlavne s ohľadom na svoj stav a časopriestor. Čas a priestor pre slová ako kouč a mentor. Po stovkách hodín v cudzích šatách stojíme len tak vo svoje vlastnej koži pre zrkadlom. Ako cisár vládnuci svojmu impériu pozorujeme s úžasom to, nad čím máme skutočnú moc, čomu skutočne môžeme vládnuť, čo je naším jediným skutočným vlastníctvom. Vlastný obraz. Skutočný obraz v každom okamihu.

Vraví sa, že investícia do umenia sa oplatí. All-in, investujeme všetko. Vieme, aké to je. Vždy sme to vedeli, len občas nám do toho skočí nejaká bludná súvislosť, múdrosť a prežitky niekoho iného. Preto sa budeme chvíľu naháňať, aby sme boli niečím a niekým iným. Kým odznie krátky nával eufórie z „Dal som to!“. A chvíľu predtým, než nás opantá ďalšia výzva, sa možno začudujeme tomu, že to netrvá dlhšie, že sa nič zvláštne nestalo, že nič veľké neprišlo, alebo prišlo niečo iné, ako sme čakali. Jak precitáme, vrátime sa k zrkadlu, k umeniu, k vlastnému obrazu. Cez všetky prekonané výzvy a pohľady radcov, známych i neznámych, zostáva ten jediný pohľad na svoje bytie.

Takto na jeseň v 2017-tom som dva mesiace sedel doma a začať pripravovať novú knihu. Plný nadšenia z tvorenia, z toho, že po rokoch zase niečo vydám. Veľmi som to chcel, aby to bolo už vonku, aby všetci videli, čo vo mne je. Jediný, kto ten parádny obraz nevidel, som bol ja. Na chvíľu. A tak som nechal minulé obrazy, nech si ďalej hrajú šuplíkovú pesničku, snáď raz príde ich čas. Súčasný obraz sa už podobá niečomu, niekomu inému. Je možno trochu komický, ako postava Charlieho Chaplina, aj keď to čo sa v ňom skrýva je oveľa hlbšie, oveľa dôležitejšie minimálne pre jedného človeka, pre ktorého som veľmi dôležitá osoba.